Neha Krehká musí byť predstava Keď cudzia neha je pre ňu hrozbou Znalý tých vôd, pozerám na Dunaj A nechávam neplavcov utopiť so cťou V histérii más oplačme obete, Tak chodí to vo svete, niekto len v híriacom dave vie smútiť. Keď nám viac srdcia ranené nebudú nútiť, útržky zo sveta na druhej strane Kam sa len vytratí? Čo bude ďalej? Láska je citom najvyšším, len ak sme ochotní pozbyť rozumu. Potom čo pozbyješ rozumu, cit ženie ťa víchricou nehladiac pádov. Ak merať chceš metrom dvojitým, ostávaš pokrytcom každým pádom. Výletných parníkov posádka, čo topiacim pltníkom nepodá pádlo. V podhubí mesta, na samom dne ľudských duší. Sediment detritu, ale kto mohol tušiť, kto mohol tušiť? Že hnev bude citom najvyšším Keď ochotný pozbyť sme rozumu A slepo víchricou ženieme stádo Tí, čo sme zo stáda vyvrhli Stanú sa symbolom úpadku Že stratia na život právo Stúpil som do bahna za každým, keď kráčal som sám tmou mestom nocou, Jak Pontský Pilát ruky si očistím, posvätný dedičný hriech starých otcov. Jak krehká musí byť predstava, keď cudzia neha je pre ňu hrozbou. Znalý tých vôd pozerám na Dunaj, a nechávam neplavcov utopiť so cťou. Kto mohol tušiť? Čo bude ďalej? Kam sa len vytratí? Čo bude ďalej? Affection [eng] Fragile must be your self-notion If it's threatened by others' affection Knowing these waters I watch the Danube And leave those who can’t swim to drown with honour In mass hysteria we weep for the lost, That’s how it goes, some can grieve only in revelling crowds When our broken hearts will no longer force on us shards from the other side Where will they vanish? What will be next? Love is the highest of feelings, only when we let go of reason When you let go of reason, feelings drag you through tempests not minding the falls If you want to weigh on uneven scales, you’re just a hypocrite A cruise liner's passenger who won't lend drowning raftsmen an oar In the undergrowth of the city, the very depths of our souls Sediment of detritus, but who could have known, who could have known ? That hate will be the highest of feelings When we let go of reason And blindly through tempests we drive the herd That those we’ve expelled from our flock Will become the symbols of decadence That they’ll lose their right to live I’ve stepped in the mud every time I’ve walked alone through the night city As Pontius Pilate I wash my hands, holy be the inherited sin of our grandfathers How fragile must be your self-notion when it's threatened by others' affection Knowing these waters I watch the Danube and leave those who can’t swim to drown with honour Who could have known? What will be next? Where will they vanish? What will be next?